Boží služobník O. Ján Lev Dehon sa narodil 14. marca roku 1843 v La Capelle – neveľkej dedinke, v ktorej bývalo okolo 2 tisíc ľudí. Tá sa nachádza na severe okresu Aisne, neďaleko hraníc s Belgickom. O desať dní, vo vigíliu slávnosti Zvestovania Panny Márie, 24. marca 1843, bol novonarodený chlapec pokrstený a zverený pod duchovnú ochranu svätého Leva XII., pápeža. Neskoršie O. Dehon v tejto udalosti spozná znamenie Božej Prozreteľnosti, čo nájde vyjadrenie v jeho životnom motte „Ecce venio“ – „Hľa, prichádzam plniť Tvoju vôľu“, ktoré pochádza zo 40. žalmu.

     Korene rodiny Dehonovcov siahajú do francúzskeho Hainautu, presnejšie, pochádzajú od šľachtického rodu Hon blízko Bavay, mesta dôležitého už v galsko – románskej ére, pretože presne tam sa križujú cesty severnej Gálie. V XVIII. storočí sa rod Hon presťahoval do La Capelle a po Veľkej Francúzskej Revolúcii si ponechal prímenie „Hon“, aby tak vzniklo priezvisko „Dehon“.

     Boží služobník O. Ján Lev Dehon sa teda narodil v bohatej rodine, ktorá sa venovala chovu pretekárskych koňov. Okrem toho rodina Dehonovcov vlastnila veľa zeme. Vzhľadom na hmotné podmienky Dehonovská rodina patrila k takzvaným malým dedinským vlastníkom. Dobrá situácia - po hmotnej stránke - mala vplyv aj na spoločenské postavenie celej rodiny. Vďaka bohatstvu mali členovia rodiny široké možnosti ovplyvňovať tamojší spoločenský život. Starý otec v období narodenia Jána Leva Dehona vykonával funkciu primátora mesta La Capelle. Jeho otec Lev Alexander Július, podobne ako aj jeho mladší brat Henrich, bude mať to isté postavenie. Takáto situácia dávala od mladosti možnosť cestovať mladému Dehonovi a pritom spoznávať svet. Pri tejto príležitosti Ján Lev Dehon získa mnohé poznatky z navštevovaných štátov či z obdivovania prírodných krás.

     Veľký vplyv na duchovnú formáciu malého Jána Leva Dehona mala jeho matka Štefánia Vandeletová, ktorá podstatne ovplyvnila jeho budúci život. „Moja matka“ – píše Lev Dehon vo svojich najskôr písaných Spomienkach – je v mojich myšlienkach vždy na prvom mieste. Nikdy som na ňu nezabudol. Kým sa môj brat Henrich neprestajne držal otca a mal podiel na jeho záľube v obrábaní zeme a chove koňov, ja som ostával doma a dal som sa ovplyvňovať krok za krokom mojou matkou“.

     Matka Jána Leva Dehona, v porovnaní s jeho otcom, bola hlboko veriacou ženou, a to vďaka veľmi dobrej náboženskej výchove. Pani Dehonová získala takúto formáciu v učilišti v Charleville. Jej obľúbenou knižkou z náboženstva bola Príručka Najsvätejšieho Srdca.

     O matke O. Dehona sa hovorí, že v La Capelle bola dušou pre charitatívne diela. Práve ona založila a tridsať rokov udržiavala Dielo Svätého Jozefa, charitatívne združenie, do ktorého sa zapojili zámožné ženy z miestnej farnosti. Už ako malý chlapec si od svojej matky Ján Lev osvojil hlboko srdečný súcit. Hovorí sa, že nasával nábožnosť, čnosti, lásku k Bohu, ktoré napĺňali jej život. O tom Dehon hovorí nasledovne: „Odovzdávala mi svoje sväté myšlienky, vyzývala ma modliť sa s ňou“ ... „Krásna duša mojej matky postupne prenikala do mojej duše, no nie úplne - pre moju ľahkomyseľnosť“.

     Otec Jána Leva Dehona nebol ateistom, ale bol človekom veľmi málo praktizujúcim svoju vieru. Napriek tomu to bol človek spravodlivý a čestný. Bohužiaľ v mladosti, po skončení gymnázia v Saint-Quentin, úplne zanechal všetko, čo by ho spájalo s kresťanským životom.

     Mladý Lev začal navštevovať základnú školu v La Capelle, čo nebolo pre neho ľahké, pretože bol prinútený takmer v priebehu celého dňa byť v učilišti. Z toho dôvodu musel každý deň skoro vstávať, lebo už od šiestej hodiny ráno mával program. Domov sa vracal neskoro večer. Lev bol veľmi usilovným a nadaným žiakom. Avšak atmosféra v tomto učilišti nemala na neho dobrý vplyv. Preto sa rodičia rozhodli, že Lev sa bude ďalej učiť v Gymnáziu v Hazebroucku. Predtým však Lev Dehon prežil veľmi hlboko Prvé sväté prijímanie, dňa 4. júna 1854. Stalo sa to na Slávnosť Zoslania Ducha Svätého. Mal vtedy 11 rokov. Na tento deň ho pripravoval v priebehu troch rokov Dp. farár Hécart.

     Pobyt Leva na Gymnáziu v Hazebroucku, ktorý trval štyri roky, bol rozhodujúci pre jeho ďalší život. V tejto škole boli veľmi prísne podmienky a požiadavky. Boli tam úbohé ubytovacie podmienky, a tiež veľmi skromná strava. Napriek tomu neskôr Lev Dehon napíše: „Cez celú večnosť budem za to chváliť Boha“ . O veľkom duchovnom osohu spojenom s pobytom Leva Dehona v spomínanom gymnáziu rozhodlo to, že to bolo prostredie hlboko veriacich študentov aj profesorov, a najmä to, že tam našiel svojho duchového vodcu a zároveň spovedníka. Bol ním predstavený gymnázia páter Dehaene.

     O tejto časti svojho života Dehon neskôr napíše: „Počas štyroch rokov, ktoré som prežil na gymnáziu, môžem povedať, že Kristus ma naplnil svojimi milosťami a správal sa voči mne nežne, čo pripomínalo jeho zaobchádzanie so židovskými deťmi“ . V tomto období nechýbali aj duchovné ťažkosti, pokušenia, pády a hriechy. V mladom Levovi vrela žiadostivosť. Napriek tomu bol veľkodušný a verný nábožným cvičeniam: „Kládol som sa spať na dosky a bičoval som sa až do krvi“ . Avšak hoci v jeho mládeneckom živote nechýbali pády, nikdy sa nedal znechutiť, čo vyjadruje nasledovne: „Neznechutili ma pokušenia ani slabosti. Milosť silne pôsobila v mojom srdci“.

     V takýchto podmienkach sa mu postupne odhaľovalo kňazské povolanie: „To, čo ma priťahovalo ku kňažstvu, bola túžba po spojení s Kristom, horlivosť o spásu duše a potreba hojných milostí, aby som bol spasený... Tužil som byť rehoľníkom a misionárom. Životopisy svätcov sa ponárali do hĺbky mojej duše. Vo chvíľach nadšenia som túžil po mučeníckej smrti“ . Vďaka tomu, že mladý Lev Dehon viedol hlboký duchovný život, Pán Boh mu udelil mimoriadne milosti. Stalo sa to napríklad v priebehu polnočnej vianočnej svätej omše v roku 1856, kedy ako trinásťročný chlapec prežil jeden z najväčších duchovných zážitkov vo svojom živote. O tom napíše nasledovne: „Kristus ma nadchol svojou mocou, aby som sa mu oddal. Pôsobenie milosti bolo mocné. Dlhší čas som mal dojem, že tá svätá noc bola začiatkom môjho obrátenia“. Toto bolo jeho prvé, isté pozvanie ku kňažstvu.

     Sedemnásťročný Lev s úspechom ukončil Gymnázium v Hazebroucku a vyjadril svoju túžbu vstúpiť do seminára. Avšak jeho otec, ktorý túžil po tom, aby jeho syn bol právnikom alebo diplomatom, vyjadril svoj rozhodný protest: „Môj syn nikdy nevstúpi do Seminára sv. Sulpiciusa“. Lev napriek tomu, že mal povahu poddajnú a ústupčivú, skonštatoval, že je silno presvedčený o svojom povolaní a uskutoční ho vtedy, keď sa stane dospelým. Otec Leva Dehona rátal s tým, že po istom čase jeho syn zmení svoje rozhodnutie. Do tohto času Lev pokračoval v štúdiu v Paríži. V októbri roku 1859 sa ubytoval na Inštitúte Barbeta. Namiesto štúdia na tamojšej Polytechnickej Škole sa Dehon pripravoval na maturitu z prírodných vied. Tunajšie prostredie, vzhľadom na zlé podmienky v náboženskej oblasti, bolo pre Dehona na nevydržanie. Preto po maturitných skúškach Lev nechodil viac na polytechniku, ale na fakultu práva. Zapísal sa do Študentského katolíckeho krúžku, do Združenia svätého Vincenta a veľmi horlivo si pestoval opravdivú nábožnosť.

     Lev Dehon veľmi rád cestoval. Prežíval prázdniny vo Veľkej Británii, Írsku, precestoval strednú a severnú Európu. Napriek tomu ho nič nemohlo odtiahnuť od povolania ku kňazstvu. Jeho záujem o právo zoslabol. V marci roku 1864 mal obhajobu doktorátu. Jeho doktorskú prácu odmietli preto, že Dehon v nej kritizoval názory právnika M. Durantona, ktorého syn bol členom skúšobnej komisie. O dva mesiace neskôr, 2. apríla, Lev urobil doktorské skúšky. Keď sa Dehon vrátil domov, do La Capelle, pripomenul rodičom svoju túžbu po kňazskom povolaní, lebo bol už dospelým človekom. V tejto situácii jeho otec využil poslednú možnosť. Navrhol svojmu synovi Levovi, aby podnikol cestu na Východ. Podľa otca to mala byť dobrá príležitosť na to, aby jeho syn zmenil svoje plány. Stalo sa úplne inak! Lev Dehon cestoval so svojím veľkým priateľom Levom Palustrom cez Švajčiarsko, Taliansko, Grécko, Egypt. Cesta sa však zmenila na púť a priviedla Leva do Svätej Zeme, do Palestíny. Tým, čo Lev prežil v Palestíne, bol tak nadšený, že ju opúšťal už s uskutočneným rozhodnutím: nasledovať svoje kňazské povolanie. Ešte pred návratom do La Capelle, Lev sa vybral do Ríma a prežil tam desať dní. V priebehu tohto pobytu ho prijal pápež Pius IX. Lev mu hovoril o svojom povolaní a pápež mu dal radu, aby vstúpil do francúzskeho seminára v Ríme. Takým spôsobom Lev spoznal predstaveného P. Freyda – „svätého kňaza“, ako ho pomenoval Pius IX. P. Freyd sa stal jeho duchovným vodcom. V srdci Leva odvtedy zavládol pokoj. Vrátil sa domov, hoci vedel, že ho doma čakajú ťažkosti nielen zo strany otca, ale aj matky, ktorá sa bála že stratí syna. Napokon sa mu podarilo presvedčiť oboch rodičov tvrdením, že je už dospelým a chce na základe svojho slobodného rozhodnutia vstúpiť do seminára. Dňa 25. októbra roku 1865 Lev vstúpil do francúzskeho Seminára sv. Kláry v Ríme. Mal vtedy 22 rokov. Začal bývať v útulnej podkrovnej izbe. Navonok tam nebolo nič, čo by si zasluhovalo mimoriadnu pozornosť, avšak vnútorne sa Lev cítil šťastný. Od tej chvíle kráčal vytúženou cestou ku kňažstvu.

     Prostredie vo francúzskom seminári bolo pre bohoslovca Dehona nádherné. Tam sa v jeho srdci s väčšou zrelosťou obnovil duchovný zážitok, ktorý prežil v Gymnáziu v Hazebroucku. Dušou seminára bol jeho rektor P. Melicher Freyd, ktorého si Lev zvolil za spovedníka a duchovného vodcu. Bol to veľmi nábožný kňaz, o ktorom neskôr Lev Dehon napíše: „Duchovné vedenie P. Freyda bolo jednou z veľkých milostí v mojom živote“ . Lev Dehon si vyvolil štúdiá v Ríme na základe prirodzeného logického uvažovania: „Logika môjho ducha mi hovorila, že najčistejšia je voda pri žriedle, a nie v potoku, tak podobne doktrína a nábožnosť sa dosahovali ľahšie a plnšie v centre Cirkvi ako niekde inde“. Štúdium v Ríme ho nesklamalo. Prednášali tam významní profesori. Lev Dehon veľmi rád počúval najmä otca Franzelinieho a otca Ballerinieho. Veľmi dobré výsledky Dehona v cirkevnom štúdiu potvrdili odmeny a vedecké tituly. Lev Dehon opustí Rím po získaní troch doktorátov: z filozofie v roku 1866, z teológie v roku 1871, a taktiež kanonického práva v roku 1871 . Tak po veľmi intenzívnom štúdiu prichádzali prázdniny. Pre bohoslovca Leva Dehona to bolo spojené s veľkou obetou a utrpením. Jeho otec si neprial, aby jeho syn prichádzal domov v reverende. Mladý bohoslovec sa veľa modlil za svojich rodičov, čo prinieslo zmenu v postoji otca do takej miery, že v roku 1867 Lev navštívil svojich rodičov v reverende, a jeho otec už nebol proti tomu. Vyžadoval len to, aby jeho oblečenie bolo starostlivo udržiavané.

     V priebehu pobytu v rímskom seminári Lev Dehon prežil jednu z veľkých cirkevných udalostí, ktorou bol Prvý Vatikánsky Koncil, otvorený 8. decembra roku 1869. Ján Lev Dehon mal podiel na tejto udalosti tým, že bol jedným zo štyroch tesnopiscov. Koncil mu umožnil byť blízko ľudí, ktorí zastávali vedúce biskupské funkcie. Takto mal Dehon možnosť všimnúť si aj ich slabosti a ľudské obmedzenia. Okrem toho mohol spoznať ich názory aj ich vášnivé povahy.

     Dňa 22. decembra roku 1866 Lev Dehon prijal tonzúru v Lateránskej Bazilike z rúk kardinála Patrizieho. Pod vplyvom toho napísal: „Tak veľmi som tužil odlúčiť sa od sveta a odovzdať sa Kristovi“ . V podstate mal Dehon prijať tonzúru už v júni, no vzdal sa toho vzhľadom na protest otca.Podľa rímskeho zvyku sa tak stalo preto, lebo v tom istom mesiaci Lev Dehon prijal takzvané nižšie svätenia. Po prijatí tohto daru napísal: „Otvoril som s vierou a jednoduchosťou moju dušu na osobitné milosti z každého duchovného stavu“.

     Dňa 21. decembra roku 1867 Lev Dehon prijal svätenia subdiakonátu. O tejto udalosti píše takto: „Napokon nadišiel veľký deň. Deň 21. december 1867 bol jedným z najkrajších a najlepších dní v mojom živote. Oddával som sa navždy nášmu Pánovi skrze vysviacku subdiakonátu. Takto som opísal stav mojej duše: deň šťastia a čistej radosti. Začiatok skutočnej slobody. Slúžiť Bohu, to znamená kraľovať“.

     Dňa 6. júna 1868 bol Lev vysvätený za diakona. Pri tejto príležitosti napísal: „Konám predsavzatie čoraz lepšie plniť Božiu vôľu, žiť v jeho prítomnosti a nemať iný cieľ ako jeho slávu... Kristus ma pobádal, aby som sa každým dňom spájal silnejšie s jeho Najsvätejším Srdcom..., keď šiel pokorne, trpezlivo a s láskou podľa Božej Prozreteľnosti a vnuknutia Ducha Svätého, dal nám On sám najlepší a najdokonalejší príklad vo svojom utrpení: „Obediens usque ad mortem“.

     V duchovnom živote Leva Dehona zreteľne vidno základnú hodnotu: obetu z lásky v podriadení sa Božej vôli až do krajnej obety kríža. Prázdniny roku 1868 Dehon prežil v La Capelle. Kristus Pán mu pripravoval veľkú milosť. Bol to návrat do Ríma, avšak s rodičmi. Bol to požehnaný pobyt rodičov v Ríme, najmä pre Levovho otca - Júliusa. Dôkazom toho bolo to, čo o tomto pobyte napísal Dehon: „Môj otec bol dojatý z pobytu v Ríme. Jeho viera sa upevňovala zo dňa na deň“ . Rodičia Dehona zamýšľali zostať v Ríme až do februára roku 1869, avšak kňazská vysviacka Dehona sa mala uskutočniť v júni. A tak napadlo P. Freyda, aby urýchlil kňazskú vysviacku Leva. Išlo o to, aby rodičia Dehona boli prítomní na tejto udalosti. „Matka prijala tento návrh s radosťou. Otec, napriek tomu že cítil strach pred veľkými dojmami, taktiež vyjadril súhlas“.

     Na audiencii 15. novembra 1868 pán Július Dehon doručil pápežovi Piovi IX. prosbu, aby bola udelená jeho synovi kňazská vysviacka pred záverom teologického štúdia. Bolo to opravdivé víťazstvo Božej milosti. Ten kto sa najviac protivil povolaniu Leva za kňaza, teraz prosil o jeho uskutočnenie. Lev sa veľmi dôsledne a starostlivo pripravil na sviatosť kňazstva pod vedením P. Freyda. A tak sa dňa 19. decembra 1868 Lev Dehon nachádzal spolu s dvanástimi inými diakonmi v Lateránskej Bazilike sv. Jána.

     „Po prijatí kňazskej vysviacky“ – hovorí Ján Lev Dehon,“ keď som šiel do sakristie, aby som sa vyzliekol z kňazského rúcha, obrátil som sa a všimol som si moju mamičku, ktorá kľačala predo mnou, aby dostala moje prvé kňazské požehnanie. Bolo toho veľa pre mňa. Vybuchol som plačom. Vrátil som sa s mojimi rodičmi do seminára. Môjho otca som si úplne získal. Prisľúbil mi, že prijme na druhý deň sväté prijímanie, a to počas mojej prvej svätej omše“ . Tak sa aj stalo. Dňa 20. decembra Lev slúžil svoju prvú svätú omšu v seminári svätej Kláry. „Keď sa môj otec a matka priblížili, aby prijali sv. prijímanie, nemohol som zadržať slzy. Bol som osobne unesený láskou ku Kristovi a plný pohŕdania k mojej úbohej bezvýznamnej osobe. Bol to najkrajší deň v mojom živote“.

     Pred odchodom z Ríma 1. augusta 1871, sa Lev zúčastnil na duchovných cvičeniach, aby mohol vykonať voľbu konkrétneho povolania. Túžil po rehoľnom živote. Rozprával sa o tom s mnohými významnými osobami, no bez definitívneho rozhodnutia. Napokon sa dal dňa 3. októbra k dispozícii svojmu biskupovi Doursovi, ordinárovi zo Soistrons. Dňa 16. októbra roku 1871 ho biskup vymenoval ako siedmeho kaplána vo farnosti Saint-Quentin. Po tomto rozhodnutí biskupa novokňaz Dehon napísal: „Bolo to úplným protikladom toho, po čom som veľa rokov túžil; po živote v tichosti a sústredení, po živote venovanom náukovej činnosti. Fiat – nech sa tak stane“.

     Mesto Saint-Quentin veľmi rýchlo rozvíjalo výstavbu. Bolo to spôsobené rozvojom priemyslu. V tom čase, keď kňaz Ján Lev Dehon začal svoju kňazskú službu, bývalo v ňom 30 tisíc občanov, vo väčšine robotníkov. Situácia v duchovnom aj mravnom spôsobe života bola veľmi ťažká. Na túto tému Dehon píše vo svojich poznámkach. Obraz celkového spôsobu života je podľa neho hrozný: „Mzda robotníka rastie alebo sa zmenšuje podľa kurzu meny, podobne ako cena otrokov. Žiadna inštitúcia nebráni robotníkov. Deväť desatín priemyselníkov a podnikateľov nemá ani najmenšiu, ba žiadnu predstavu o tom, čo sa týka povinností zamestnávateľov. Staroba, ako aj choroba veľa detí sú príčinou hladu a núdze v rodine. Niektoré lepšie situované rodiny dosahujú vyššiu životnú úroveň, avšak väčšina žije v núdzi. Továrne nenútia pracovať v nedeľu, no zamestnávateľov nezaujíma nábožnosť robotníkov. V nedeľu ráno robotníci oddychujú alebo sa venujú záhradkárstvu a popoludní pijú. V celom stavebníckom priemysle je žalostná situácia: pracuje sa v nedeľu, pije sa v pondelok, utorok a často aj v stredu. V nedeľu v podnikoch paholkovia upratujú pracoviská. Možno povedať, že nikto z robotníckej triedy nenavštevuje kostol. Ani kňaz, ani majiteľ nepomáhajú statočným ľuďom vo vzbudzovaní šľachetných pocitov. (...). Ich položenie je horšie od stavu starovekých otrokov, ktorí vtedy patrili aspoň čiastočne k rodine majiteľa. Vo všetkých tak ponižovaných srdciach vládne – nie bez vážnych dôvodov – nenávisť k súčasnej spoločnosti, antipatia k zamestnávateľovi a nespokojnosť s kňazmi, ktorí robia pre nich príliš málo...“.

     V spojení s náboženskou situáciou v Saint-Quentin treba povedať, že aj samotná cirkevná organizácia nebola dobrá. Podľa štatistiky v meste bývalo 34 tisíc ľudí, z čoho 30 tisíc patrilo pod baziliku a zvyšná časť k okrajovým farnostiam. Je pravda, že v bazilike pôsobili ôsmi kňazi. No na taký počet ľudí nestačili, aby hoci aj v najvšeobecnejšom zmysle zvládli všetky ich neodkladné duchovné potreby. V skutočnosti vo farnosti Saint-Quentin sotva 60 osôb prijímalo každodenne sväté prijímanie a 200 osôb iba v nedeľu. Účasť na nedeľných svätých omšiach bola zarážajúco nízka a prostredie úplne ľahostajné. Väčšina veriacich žila ako pohania . V takomto prípade kňazovi Levovi Dehonovi neostávalo nič iné, ako na takúto situáciu dať odpoveď prostredníctvom veľkej pastierskej služby a apoštolského nadšenia, ktoré mu vôbec nechýbali. V prvom rade sa P. Dehon, okrem kazateľskej činnosti a vysluhovania sviatostí, začal venovať deťom a mládeži, ktorých vyučoval náboženstvo. Veľmi rýchlo vznikol Patronát sv. Jozefa, pre ktorý prvým miestom na stretnutia bola osobná izba P. Dehona. V júli Lev Dehon dostal do prenájmu pozemok s možnosťou odkúpiť si ho. Ihneď začal budovať na pozemku stavbu, ktorá mala mať kaplnku a miestnosť na stretnutia pre mládež. Pred vznikom Patronátu hneď po nedeľných vešperách prichádzali k nemu chlapci, aby sa zabavili a potom si vypočuli niečo z náboženských poučení. Prichádzali k nemu aj študenti. Čoskoro začal stúpať počet chlapcov na stretnutiach. Koncom augusta ich bolo už 75, o mesiac neskôr 150 a na Vianoce 200. Onedlho bol dom pre Patronát dokončený a začal úspešne plniť svoju úlohu. O. Dehon sa ihneď rozhodol vydávať katolícky časopis, čo sa mu podarilo. Časopis vychádzal v priebehu desiatich rokov so začiatkom v roku 1874.

     Okrem deti a mládeže O. Dehon videl veľkú potrebu venovať sa robotníkom. Postupne popri Patronáte pre mládež už v roku 1873 vznikol robotnícky krúžok, ktorý sa zapísal do veľkého diela katolíckych krúžkov, založených v roku 1871 Albertom Munom a R. La Tourom du Pinom. Táto iniciatíva mala za cieľ zmieriť robotníka so zamestnávateľom a v budúcnosti mala pomôcť pri organizovaní profesionálnych zväzov. Patronát nútil O. Dehona, aby udržiaval stále kontakty so zamestnávateľmi aj robotníkmi, a nadovšetko, aby evanjelizoval svet robotníkov. Pre tento cieľ využíval kazateľnicu – kostol. Dňa 11. apríla v tom istom roku sa organizačný výbor Patronátu rozhodol utvoriť vlastnú komisiu pre štúdium. V rámci pôsobenia Patronátu bol zorganizovaný kurz kresťanskej spoločenskej ekonómie. V decembri roku 1875 Lev Dehon zorganizoval krúžok náboženského a spoločenského štúdia pre žiakov z gymnázia. Stretnutia sa konali každý týždeň. Zúčastňovalo sa na nich takmer štyridsať osôb. V roku 1876 Lev Dehon osobne viedol kurz politickej ekonómie . Okrem toho v roku 1876 začal každé dva týždne organizovať stretnutia pre zamestnávateľov. O tom napísal vo svojich osobných poznámkach: „Zhromaždil som ich dvanástich. Mnohí z nich zlepšili podmienky vo svojich továrňach“ . Jeho veľkou túžbou bolo využiť v Saint-Quentin skúsenosti kresťanskej továrne z Val-des-Bois, ktorej majiteľom bol pán Lev Harmel. V spojení so vznikaním spoločenských inštitúcií vo Francúzsku, v rámci ktorých boli organizované takzvané „Kongresy katolíckych diel“ a taktiež „Sociálne týždne“, sa Lev Dehon veľmi aktívne zapojil do týchto podujatí najprv na diecéznej úrovni, pretože bol menovaný za diecézneho riaditeľa Kancelárie Katolíckych Diel, a neskôr plnil túto funkciu na celoštátnej úrovni. Prvý diecézny kongres sa konal v dňoch 10.-11. marca 1875 v pútnickom meste Liestre. Druhý kongres pripravený O. Levom sa konal v dňoch 23.-25. októbra 1876 v Saint-Quentin. Hoci to bol len diecézny kongres, zúčastnilo sa ňom 250 osôb. Takým spôsobom P. Dehon chcel mať podiel na mravnom povznesení pracovného prostredia.

     V rámci doteraz uvedených základných údajov, ktoré sa týkajú kňazskej služby aj pôsobenia Leva Dehona, bolo povedané, že v roku 1874 začal vydávať katolícky časopis. No v tom istom roku sa podujal urobiť niečo aj pre kňazov „pretože snaha o dosiahnutie ich svätosti je najlepším apoštolátom“. O tejto svojej túžbe povedal P. Dehon svojmu priateľovi farárovi z Buirofostre a spolu rozhodli, že založia nejaké kňazské združenie. V roku 1874 sa počas rekolekcií dekanátu konalo prvé stretnutie skupiny šiestich kňazov, ktorí prijali názov „Diecézne Oratórium“. Táto skupina prijala regulu kanonika Bartolomeja Holzhausera, ktorý v roku 1640 založil inštitút pre diecéznych kňazov. Ten sa vo Francúzsku volal: „Barthélemites“ . Inštitút im mal pomáhať vo zveľaďovaní duchovného života. Teda na základe rozsahu mnohých aktivít O. Dehona sa objavuje otázka, ktorá sa týka práve jeho duchovného života.

     Ešte počas štúdia v kňazskom seminári si otec Dehon zvolil za životné motto slová: „Domine, quid me vis facere?“ (Pane, čo chceš, aby som urobil ?). Zhrnutím týchto slov bolo pre Leva Dehona jednoduché slovo „fiat“(staň sa), ktoré si opakoval v ťažkých chvíľach života, plných útrap. Prostredníctvom spomínaných slov sa O. Dehon snažil žiť tak, aby vo všetkom plnil Božiu vôľu. Na tomto mieste sa patrí pripomenúť, že od najmladších rokov túžil po rehoľnom živote. Bohužiaľ, veľký počet rôznych aktivít mu možnosť viesť hlbší duchovný život znemožňovalo. A preto v istom zmysle žiarlil na ženskú rehoľu sestier „Služobníc Najsvätejšieho Srdca“, ktorú náhodne spoznal v roku 1873. Táto rehoľa a presnejšie jej zakladateľka – matka Mária od Ježišovho Srdca - veľmi ovplyvnila Dehona, aby založil novú rehoľu. Lev Dehon bol duchovným sprievodcom a spovedníkom novej komunity týchto sestier, ktorú v Saint-Quentin ustanovila spomínaná zakladateľka. Napriek tomu, že P. Dehon mal veľa práce a povinností, každý rok horlivo prežíval duchovné cvičenia, počas ktorých hľadal svoje akoby druhé povolanie. Na túto tému sa rozprával s viacerými ľuďmi. Počas duchovných cvičení, ktoré P. Dehon prežil v Soistrons v dňoch 17. - 22. augusta 1875, sa upevnil v svojom rozhodnutí, ktoré sa týkalo zmeny jeho osobnej situácie: „Som príliš zaneprázdnený v Saint-Quentin. Mám príliš veľa rôznych povinností. V seminári som mal náklonnosť a bol som zvyknutý na vnútorný život. Trpím vzhľadom na moje aktuálne, horúčkovité pastierske pôsobenie. Som preťažený plnením úloh pastiera; nemôžem si rezervovať nutné chvíle na sústredenie“ . Teda P. Dehon cítil psychické vypätie a duchovnú únavu. V takom prípade musel nájsť riešenie v súlade s Božou vôľou. Podľa rady P. Pouplarda z rehole Jezuitov prežil v dňoch 21. - 27. marca 1876 duchovné cvičenia v Dome Svätého Vincenta v Laon pod vedením P. Dorra, aby ukončil voľbu ďalšej cesty životom. Po hlbokých rozjímaniach sa definitívne P. Dehon rozhodol, že urobí konečnú voľbu vtedy, keď bude mať možnosť zanechať všetky svoje diela bez pohoršenia a bez veľkej škody pre spásu duší . V spojení s hľadaním Božej vôle treba spomenúť, že P. Dehon nevidel seba v žiadnej z existujúcich rehôľ. V uskutočnení jeho predsavzatia ako vyriešiť túžbu po rehoľnom živote, mu veľmi pomohli spomínané sestry, Služobnice Srdca Ježišovho, u ktorých sa mu zapáčil cieľ spojený s ich charizmou: „Životom čistej lásky a úplnej obety v duchu odčinenia a uzmierenia za urážky voči Božskému Ježišovmu Srdcu, odovzdaním Mu všetkých modlitieb a skutkov, ako aj horlivosťou v snahe, aby bolo Ono milované a potešované“.

     Dňa 16. júna roku 1875, na dvesté výročie veľkých zjavení Ježišovho Srdca svätej Margite Márii Alacoque, zakladateľka sestier Služobníc – Matka Mária od Ježišovho Srdca zložila verejne sľub úplnej obety. Tým, ktorý ju v tom podporil, bol práve Lev Dehon. Podstatnou praxou pre Sestry Služobnice bola poklona Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Prvého novembra 1878 sestry zaviedli celodennú poklonu a v roku 1900 aj celonočnú. Otec Dehon, ktorý žil v blízkostí tejto rehole, neskôr prevzal všetky podstatné prvky rehoľnej charizmy Služobníc Ježišovho Srdca. O tom písal nasledovne: „Cítil som neodmietnuteľné priťahovanie k Božskému Srdcu a k zadosťučineniu za urážky a hriechy ... Hľadal som a čakal som... V roku 1877 som sa nemohol vzoprieť “.

     Po zrelej úvahe o všetkých podmienkach si P. Dehon položil otázku, či si Boh nežiada od neho, aby založil v Saint-Quentin mužskú rehoľu. Tá by mala mať charakter lásky a vďakyvzdávania a popritom by zachovala doterajšie jeho dielo. Rozhodol sa o tom porozprávať s biskupom Thibaudierom. Stalo sa to 8. júna v roku 1877. Biskup, hoci ho to zaujalo, bol však opatrný. No o tri týždne neskôr vyjadril k tomu slovný súhlas. V rámci prípravy na založenie rehole P. Dehon prenajal internát pre študentov – Dom Lecomptea s prísľubom kúpiť ho. Dom bol zväčšený a stal sa Gymnáziom Svätého Jána aj kolískou pre novú Rehoľu Oblátov Božského Srdca Ježišovho.

     V druhej polovici júla roku 1877 nový zakladateľ prežil duchovné cvičenia v dome Sestier Služobníc, počas ktorých napísal Reguly a Konštitúcie pre novú rehoľu. V tejto práci sa inšpiroval svätou Máriou Margitou Alacoque a sv. Ignácom z Loyoly. Práca v Gymnáziu sv. Jána v prvom roku jeho existencie aj iné povinnosti ho veľmi unavili. V máji roku 1878 bol do krajnosti vyčerpaný: vypľúval krv. Bol prinútený zanechať funkciu kaplána: „Moje zdravie bude navždy neisté. Bola to obeta ktorú žiadal odo mňa Boh“ . Veľmi dôležitým dátumom, spojeným s koncom prvého školského roka v Gymnáziu sv. Jána, bol deň 28. júna 1878. Vtedy Lev Dehon zložil rehoľné sľuby na ruky P. Mathieu, farára Saint-Quentin, delegáta biskupa Thibaudiera. Táto slávnosť sa konala v kaplnke Gymnázia sv. Jána za prítomnosti P. Hadiana Rastreta, dvoch bratov Vinchona i Heymesa, dvoch sestier Služobníc. Bol to deň slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Zároveň to bol „správny“ dátum založenia rehole. V tom zmysle P. Dehon písal v „Spomienkach“: „Tento dátum bude bez všetkých pochybností oslavovaný v Reholi ako dátum jej založenia...“.

     Lev Dehon okrem troch rehoľných sľubov zložil súkromný sľub úplnej obety: „Odovzdal som sa bez výhrad Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Moje dojatie bolo veľmi hlboké. Cítil som, že beriem na moje plecia kríž s odovzdaním sa Kristovi ako odprosovateľ a zakladateľ novej rehole“.

     Otec Dehon veľmi rýchlo pocítil spomínaný kríž. Zakrátko mala jeho rehoľa prežiť veľkú skúšku. Bolo to spojené hlavne s dvoma osobami, ktorými boli: sestra Mária od sv. Ignáca, známa vo svete ako Joanna Wernertová, aj kňaz Tadeáš Captier. O sestre Márii sa hovorilo, že má zjavenia, ktoré sa tykajú novej rehole. Boli to v podstate len duchovné svetlá. Podľa obsahu týchto svetiel Božské Srdce Ježišovo túžilo, aby existovali kňazi – úplné obetujúci sa, lebo sa to Božskému Srdcu veľmi páči. Keď sa o tom dozvedel biskup Thibaudier, bol tým čoraz viac znepokojený. Ťažkú situáciu, spojenú so zdanlivými zjaveniami, ešte pohoršil 43 - ročný kňaz Tadeáš Captier, ktorý vstúpil do novej rehole P. Dehona. Tvrdil, že počúval anjelské hlasy. Popritom odmietal počúvať cirkevnú autoritu. Okrem spomínaných dvoch osôb ďalším krížom bola v priebehu deviatich mesiacov smrť štyroch mladých sestier Služobníc, ktoré sa obetovali Kristovi v duchu obety na úmysel P. Dehona, aby mu Pán Boh vrátil zdravie. Napokon ďalším krížom bola pre Dehona staroba a choroba jeho rodičov. Veľmi ťažký bol pre Dehona školský rok 1881-1882. Zhorela veľká časť Gymnázia sv. Jána a zomrel mu otec. V auguste a v septembri roku 1881 otec Dehon predstavil biskupovi Thibaudierovi záverečný text Konštitúcií. Biskup bol spokojný, hoci mal námietky v tom, čo sa týkalo štvrtého sľubu úplnej obety, ktorý mal byť hlavnou črtou pre novú reholu. Išlo o určenie jeho „matérie“. Biskup rešpektoval osobu P. Dehona a bol presvedčený o tom, že tento kňaz dostal od Boha poslanie založiť novú rehoľu. Vo februári roku 1882 biskup odcestoval do Ríma na návštevu „ad limina“ a súhlasil s odovzdaním listu pápežovi Levovi XIII., ktorý podpísal Lev Dehon s prosbou, aby pápež schválil novú rehoľu. Namiesto toho, na základe údajov spojených s vyššie uvedenými osobami, kardinálska komisia Svätého Ofícia na schôdzi 3. decembra vydala dekrét o zrušení rehole . Túto informáciu Dehon dostal dňa 8. decembra. Konštatoval: „Dostal som rozsudok smrti na pekný sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Bol som zhodený na zem a zdrúzganý. Aká bola predo mnou budúcnosť ?“.

     Je veľmi zaujímavé, že otec Dehon s pokorou prijal rozhodnutie Ríma. No odvolal sa biskupovi a jeho prostredníctvom sa rozhodol vysvetliť všetky námietky a pochybnosti. Biskup Thibaudier prikázal, aby všetci členovia rehole ostali a neopúšťali svoje miesta. Nasledovne biskup znova odcestoval do Ríma a 20. januára roku 1884 bol prijatý Levom XIII. Rozprával sa dlho s kardinálom Ledóchovskim a vysvetlil pochybné námietky Svätému Ofíciu. Na základe toho, čo biskup Thibaudier predstavil v Ríme kardinálovi Ledóchowskému, Sväté Ofícium sa rozhodlo vzkriesiť rehoľu, čo sa stalo dekrétom zo dňa 29. marca 1884. Z najdôležitejších vecí, ktoré sa týkali podmienok potrebných pre vzkriesenie rehole založenej Otcom Levom Dehonom, bolo treba vylúčiť kňaza Captiera. Nasledovne prijať súhlas s tým, že sestra Ignácia nemala zjavenia. Napokon Rím navrhol zmenu názvu rehole, ktorá sa má volať Kňazi Božského Srdca Ježišovho. Po schválení rehole Rímom sa postupne rehoľa začala rozširovať po celom svete.

     P. Ján Lev Dehon vo svojom kňazskom a rehoľnom živote spájal hlboký duchovný život so široko chápaným apoštolátom. Pretože Boží služobník otec Ján Lev Dehon žil ešte v ťažších podmienkach ako kňazi v súčasnej dobe a problémy minulosti sú podobné tým v prítomnosti, tak vzhľadom na jeho život a skúsenosti môže byť vzorom pre súčasnú generáciu kňazov. Na základe uvedených údajov si možno ľahko všimnúť, že Božiemu služobníkovi P. Levovi Dehonovi nebola ľahostajná žiadna oblasť spojená so spoločenským životom. Staral sa o deti, mládež, robotníkov, zamestnávateľov, kňazov, rehoľné sestry. Vydával časopis, organizoval kongresy. Všetko to, čo robil, malo urýchliť príchod kráľovstva Srdca Ježišovho – kráľovstva spravodlivosti, lásky a pokoja. Podľa neho liekom na všetky duchovné choroby sa mala stať opravdivá láska, akú potrebuje aj súčasný svet. Boží služobník P. Dehon vedel, kde hľadať lásku aj potrebné sily pre svoj horlivý apoštolát. Ich nevyčerpateľným žriedlom je Božské Srdce Ježišovo, na ktoré by sa mali čo najčastejšie obracať nielen duchovní synovia Božieho služobníka P. Dehona, ale všetci kňazi. Keď sa vcelku hodnotí všetko to, čo vykonal za svojho života Boží služobník P. Ján Lev Dehon, máme právo hovoriť o ňom, že bol dobrým duchovným pastierom vo svojej dobe, ale máme právo pomenovať ho tiež dobrým pastierom aj pre súčasných či budúcich kňazov. Preto máme možnosť prosiť Božské Srdce Ježišovo o potrebné milosti pre nás, na príhovor veľkého apoštola a šíriteľa Božej lásky a popritom veľkého verejného činiteľa. Boží služobník P. Dehon robil všetko preto, aby čo najrýchlejšie láska prenikla do všetkých oblastí spoločenského života. Takto sa jeho apoštolátom šírila aj šíri prostredníctvom kňazov a bratov rehoľníkov – Dehoniánov civilizácia lásky a spravodlivosti do celého sveta. Keď tento 82 – ročný šľachetný kňaz a zástanca chudobných zomieral (bolo to 12. augusta 1925), veľmi stručne zhodnotil svoj život: „Túžil som žiť i zomrieť ako apoštol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a jeho vďakyvzdávateľ“. Aj na smrteľnom lôžku pohliadol na obraz Ježišovho Srdca a vypovedal posledné slová: „Preň som žil a preň zomieram“. Tieto posledné slová Boží služobník Ján Lev Dehon hovorí všetkým kňazom bez výnimky. Pretože všetci kňazi sa prostredníctvom kňazskej vysviacky v istom zmysle odovzdali službe Božskému Srdcu Ježišovmu a šíreniu Jeho kráľovstva lásky a spravodlivosti v súčasnej aj budúcej dobe.