Z tohto dôvodu sa v praktickom živote Kňazi Srdca Ježišovho orientovali na všetky úrovne spoločenského života. Atribút, že novozaložená Spoločnosť bola kontemplatívno-aktívna, sa dal využiť pre prakticky všetky formy a druhy práce pre blaho Cirkvi, teda Božieho ľudu. Obzvlášť známy je prípad spolupráce Zakladateľa s Levom Harmelom, majiteľom veľkej továrne. Jeho pracovníci spolu s rodinami dostali k dispozícii kostol a zvláštne miesta na stretnutia mládeže. Páter Dehon a jeho kňazi s pomocou Harmela vytvorili vo Val-de-Bois vzornú továreň, ktorú chodili obdivovať seminaristi i diecézni kňazi.  Keď sa v roku 1883 Dehon stretol v Paríži s Don Boscom, poprosil ho, aby zhodnotil jeho prácu pričom poznamenal, že odpoveď bude brať ako Božie znamenie. Don Bosco sa na neho pozorne zahľadel a ubezpečil ho, že dielo, ktoré rozbehol, je naozaj Bohom chcené. Keď sa v roku 1888 Dehon stretol na súkromnej audiencii s Levom XIII., ten mu povedal nasledujúce slová: „Viem, že robíte veľa dobra. Váš cieľ je veľmi pekný. Vynahradenie je naozaj nutné. Hlásajte moje encykliky.“ V týchto prvých rokoch sa už chystalo niekoľko seminaristov i kňazov na ďaleké misie. O pár rokov neskôr tak páter Dehon mohol napísať: „Naši zosnulí z Konga, Brazílie a Ekvádoru! V Kongu sa 17 obetovalo pre obrátenie černochov.“ Začiatkom 20. storočia sa už za hranicami Francúzska nachádzalo okolo dvadsať komunít s asi 300 rehoľníkmi.

     Zakladateľovi veľmi ležala na srdci formácia mladých kňazov, pretože si uvedomoval ich náročné poslanie pri sociálno-politických zmenách svojej doby. Aj z tohto dôvodu od počiatku Kňazi Srdca Ježišovho stáli blízko mládeže a zúčastňovali sa na jej formácii. A tak sa Spoločnosť svojím duchovným bohatstvom a príťažlivosťou zapáčila nejednému mladému chlapcovi. Preto vo chvíli Dehonovej smrti (1925) bolo na svete až 700 rehoľníkov a 80 novicov. Títo rehoľní kňazi pracovali poväčšine v službách rôznych diecéz, pri výchove, v školstve i na ďalekých misiách.