Netrvalo dlho a z pôvodne diecézneho inštitútu sa stala Kongregácia svetového rozmeru. Prví misionári novej Spoločnosti vstúpili na územie Ekvádoru a následne Konga už v roku 1888. V čom teda spočívala tak veľká duchovná potencia Dehoniánov a ako sa Spoločnosť angažovala v Cirkvi počas svojho života, tým sa bude zaoberať táto práca.

Zrod a vývin duchovnej náplne resp. spirituality kňazov Dehoniánov

     V celej Cirkvi sa ako v každom živom organizme nachádzajú bunky, ktorými sú rodiny. A keďže stav organizmu je podmienený stavom svojich stavebných jednotiek – buniek, aj akosť cirkevného života je podmienená životom viery v kresťanských rodinách. Táto skutočnosť sa bytostne týkala aj zámožného rodu de Hon, z ktorého pochádzal zakladateľ opisovanej rehoľnej Spoločnosti. Vo svojom detstve sa stretol so silným svedectvom viery zo strany svojej matky, ktorá bola dôstojne vychovaná na internáte v Charleville. Jej obľúbenou modlitebnou knižkou bola Príručka kultu k Najsvätejšiemu Srdcu. V ich bydlisku La Capelle bola v živote nazvaná dušou charity. Založila a udržiavala celých tridsať rokov charitný spolok pod názvom Dielo svätého Jozefa.

     Keďže sa malý Lev rád zdržiaval v spoločnosti svojej matky, prirástla mu k srdcu matkina nábožnosť, založená na solidarite a sociálnom cítení, ako na následku láskyplného vzťahu medzi človekom a Spasiteľom. Je zaujímavé, že o vyše stopäťdesiat rokov neskôr pápež Benedikt XVI. na to Cirkev upozorní vo svojej prvej encyklike Deus charitas est (bod 20. n.).

     Kňazské povolanie, ktoré mladý Dehon objavil vo svojom ešte nevinnom srdci sa neskôr snažil všetkými prístupnými možnosťami obhájiť a vyhrať tvrdý boj nad svojou mladíckou pochabosťou. V srdci niesol svoj ideál človeka, milého Bohu i ľuďom, ktorý chcel za každú cenu uskutočniť vo svojom živote. Tento ideál v ňom zotrval i počas vysokoškolského štúdia práva, po ktorom už bez odkladania vstúpil do Seminára svätej Kláry v Ríme. Po úspešnom absolvovaní filozoficko-teologických štúdií a vysviacke bol menovaný za kaplána do veľkej farnosti v Saint-Quentin. Práve tu v ňom skrsla myšlienka založiť nový Inštitút, ktorý by mal za cieľ pomáhať ľuďom v ich ťažkom sociálnom rozpoložení, ktoré bolo následkom nešťastnej industrializácie a vykorisťovania robotníkov. Ich bezútešná ekonomická situácia spôsobila ich odchod od Boha a Cirkvi, ktoré stáli na prvý pohľad akosi ďaleko od ich každodenných problémov. Dehon bol priam posadnutý myšlienkou vyjsť zo sachristie k ľudu. Jeho vnútorným motívom bolo priviesť všetkých späť a to predovšetkým podchytením ich v ťažkej životnej situácii a poskytnutím nádeje na lepší život. Tvrdil: „Je nutnosťou, aby pastier poznal svoje ovce a aby ovce poznali pastiera. ... Predovšetkým je nutné, aby si každý zaangažovaný kresťan – či už kňaz alebo akýkoľvek iný uvedomil, že nebol stvorený pre život v sachristii. Vy ste soľ zeme a svetlo spoločenského života.“ Preto cieľom novovzniknutej Spoločnosti malo byť práve prinesenie evanjelia chudobným a pohotovosť odpovedať na ich potreby v skutku a v pravde. Táto služba sa mala uskutočňovať na základe hlbokého zjednotenia sa s Kristovou láskou, v špecifickom kulte lásky a vynahradenia Ježišovmu Srdcu, ktorého sa Ježiš domáhal pri zjaveniach (svätej Margite Márii) v Paray-le-Monial.

      Prvotná myšlienka však vôbec nebola výzvou k bezbrehému pastoračnému aktivizmu. Skôr podčiarkovala nutnosť dušpastierskej horlivosti, zakorenenej v riadnom duchovnom živote. Duchovný život kňazov Srdca Ježišovho mal byť neustále posilňovaný modlitbou, každodennou adoráciou, posvätným čítaním, ružencom, meditáciou a samozrejme svätou omšou. Na takomto bohatom a pevnom základe sa mala následne rozvíjať činnosť Dehoniánov, prorokov lásky a zmierenia ľudí a sveta v Kristovi.